Spomienky na 29. august

1984

I.

„Priniesol som vám Švejka,“ povedal osemdesiatročný starý muž, zohol sa k vozíku a padol. Stanislavovi bolo hneď jasné, že je mŕtvy. Je iba predmetom, bábkou, čo leží v zadnom sklade kníhkupectva na Obchodnej ulici.

Stanislav videl tohto muža prvý a posledný raz. Kde sa vzal podomový obchodník s knihami za socializmu, sa asi nikdy nedozvie, akoby to bol nejaký záhadný časový uzol, ktorý on nedokáže rozlúštiť.

Pustil to preto z hlavy a odišiel na obed, lebo šéfka predajňu zavrela, nezdalo sa jej vhodné predávať knihy s čerstvou mŕtvolou v sklade.

Kráčal po meste s Ingou. Inga bola kolegyňa a pri nej po prvý raz zažil radosť z mladej osoby ženského pohlavia, pred ktorou sa môže tváriť múdro. Inga mala osemnásť, bola o rok mladšia, a na obed pravdaže nešli. Išli vyberať čierny oblek pre Stanislava na pohreb jeho babičky. Babička padla presne tak ako starý pán. Našli ju na trávnatej ploche neďaleko autobusovej zastávky.

Ingrid v detstve zrazil autobus na prechode pre chodcov. Mala jedno oko zmrzačené tak, že jej v ňom stále tikalo, a preto sa nikdy nesnažila byť krásna ako sa patrí, proste to vzdala. Nenosila teda polokrátke mierne natočené vlasy ako všetky ostatné, lebo sa chceli podobať na Mariku Gombitovú. Ingrid sa dokonca ani nesnažila napodobňovať moduláciu jej hlasu v štýle mačacieho mňaučania.

Ingrid vedela, že je škaredá, a tak nechala svoje nezafarbené rovné havranie čierne vlasy len tak voľne padať cez ramená, ako to dovtedy Stanislav nikdy na žiadnom dievčati nevidel.

Neopaľovala sa, lebo lekár jej to zakázal kvôli predpokladanej poúrazovej epilepsii, ktorá sa ale nikdy neprejavila. Jej snehobiela pleť žiarila ako porcelán.

Vedela, že nikdy nenájde lásku, a teda si môže dovoliť aj cvičiť, lebo v tých časoch dievčatá demonštratívne odmietali telocvik a pohyb, aby sa nepodobali na slávnu bežkyňu Jarmilu Kratochvílovú, ktorá sa atletikou – ako verili, premenila na muža, lebo o tom, že v skutočnosti brala mužské hormóny, propaganda tých čias mlčala.

Dievčatá tých čias sa preto delili do dvoch skupín, na tučné a mľandravé, alebo na chudé a mľandravé, obe decentne skrývané v takzvaných mrkváčoch, červených širokých nohaviciach tureckého strihu, takže sa nedalo zistiť, ktorá je taká či onaká.

Ingrid bola z chudobnej rodiny, a tak si nohavice šila sama podľa Burdy, kapitalistického módneho časopisu, ktorý jej nosil vodič autobusu, čo ju zrazil. Behala po predajni a cez víkendy po horách, bez strachu, že oškaredie – veď sa už stalo.


pokračovanie  >>