Niežeby nebol básnik a absolvent Harvardovej univerzity T. S. Eliot autorita, ale v jednom sa poriadne zmýlil. Určite nie je najkrutejší mesiac apríl. Aj Eliotove argumenty na začiatku Pustatiny, že apríl „vyvoláva orgovány z mŕtvej zeme, mieša žiadostivosť a pamäť a budí jarným dažďom mdlé korene“, hovoria skôr o príjemnosti ako krutosti jarného bláznivého mesiaca.
Už aby ten „krutý“ apríl prišiel, ak nie hneď, tak aspoň zajtra. Ešte lepšie by bolo, keby už bol máj. Nie pre Máchov lásky čas, ale na pultoch kníhkupectiev by sa už na mňa z obálky piatej časti sextalógie Môj boj (Min kamp) dívala vážna tvár Karla Ove Knausgårda.
Musím ešte vydržať, lebo práve zúri najkrutejší mesiac január. Mesiac falošných nádejí spojených s asi najsmiešnejšou tradíciou dávať si predsavzatia. Navyše každý začiatok nového roka v sebe ukrýva trpké poznanie, že na jeho konci budem zase o 365 dní starší. A to sa ešte hneď v prvých dňoch nového roku zamyslel náš kapitán a vzišiel z toho nielen nápad obnoviť povinnú základnú vojenskú službu, ale aj zoznam ľudí, ku ktorým by sa mal podobať nový slovenský prezident. Podľa predsedu parlamentu Andreja Danka by mal mať niečo z Andreja Hlinku, Milana Rastislava Štefánika, Alexandra Dubčeka a Gustáva Husáka. Tak takýto prezident by bol určite intelektuálno-morálny golem.
Médiami prebehla aj informácia, že ministerka školstva rozdeľovala dotácie na vedu, ale opäť tak, povedzme, že na slovenský spôsob. Marika Gombitová zase oznámila, že nechce byť najväčší Slovák, úplne ju chápem. V prvej desiatke ju napokon vystriedal Jozef Gabčík. Ten je už mŕtvy, a teda namietať už asi nebude. A aby toho nebolo málo, tak sme sa dozvedeli, že trojnásobný bývalý premiér a predseda Smeru-SD je kandidátom na post ústavného sudcu.
Do tejto januárovej informačnej vlny cunami priam symbioticky zapadol aj rebríček najpredávanejších kníh v sieti Martinus a Panta Rhei, ktorý bol uverejnený v prvom tohtoročnom vydaní Magazínu o knihách 4. januára 2019. Človek nemusí byť ani pracovník literárnovedného ústavu SAV, aby pochopil, že v top desiatke najpredávanejší kníh nie je ani jedna skutočná beletria. O básnickej zbierke sa nedá ani snívať, a nieto ešte racionálne uvažovať.
Na beletriu sa možno najviac ponáša román Jonasa Jonassona Stojedenročný starček, ktorý sa obával, že priveľa myslí (Hundraettåringen som tänkte att han tänkte för mycket), tešiaci sa zo štvrtého miesta. Prvý je najnovší Dominik Dán so svojou Venušou zo zátoky. Druhú priečku obsadila Táňa Keleová-Vasilková s „románom“ Tri sestry a tretie miesto okupuje Môj svet (My World) od Petra Sagana. Nie, tourminátor ju nenapísal, samozrejme, sám, ale za pomoci britského autora Johna Deeringa. Dvakrát sa v top desiatke umiestnil slovenský thrillerista Jozef Karika, na ôsmej priečke skončila jeho Priepasť a desiatku najpredávanejších kníh uzatvára jeho Trhlina. Neviem, či to mám prezradiť, ale deviate miesto patrí Evite Urbaníkovej s „príbehom“ Manželka mi nevadí. Na siedmom mieste je „kniha“, podľa ktorej sa údajne nemôže zaobísť žiaden fanúšik seriálu Oteckovia, autorkami sú Hana Lasicová a Katarína Mikulíková.
Naozaj neviem prečo, ale keď vidím takéto a podobné rebríčky, tak si vždy spomeniem na argentínskeho Poliaka Witolda Gombrowicza. Nekompromisný glosátor poľského literárneho života vo svojom Denníku z rokov 1953-1956 písanom v argentínskom exile skonštatoval: „Zlé umenie môže byť pre národ typickejšie. Dejiny poľskej grafománie by nám o nás samých povedali možno viac ako dejiny Mickiewiczov a Prusov.“
Parafrázujúc Gombrowicza by sa dalo povedať, že čitateľské preferencie majú naozaj silnú výpovednú hodnotu o stave Slovenska. Silnú výpoveď v sebe skrýva podľa mňa aj taký Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia vydaný v roku 2001. Viac ako päťstostranový slovník naznačuje, že Slovensko má na svoj počet obyvateľov celkom obdivuhodný počet ľudí píšucich prózu či poéziu.
Našťastie existujú návraty, ktoré nesklamú. Nie do mladosti, ale ku knihám. K takým, po prečítaní ktorých sa žiada začať odznovu. Od niektorých kníh sa ani neodchádza, čítajú sa až do smrti.
A tak som opätovne, priznám sa aj tak trochu smiešno-novoročne, siahol po Marcelovi Proustovi a jeho Hľadaní strateného času. Možno sa už konečne dozviem, či je život dostatočne bohatý, alebo naopak až veľmi banálny na niečo také ako román. V prípade Prousta na sedemdielny román. Ku cti mi, samozrejme, neslúži to, že Hľadanie, ktoré Proust písal v rozmedzí rokov 1909 – 1922, nečítam vo francúzskom origináli, ale v českom preklade, vydanom vo vydavateľstve Rybka Publishers v roku 2012. Vydanie sa, samozrejme, opiera o preklady z rokov 1979 – 1988, ale značnou revíziou prešiel druhý diel Ve stínu kvetoucích dívek.
V úvodnej časti prvého dielu Svět Swannových nazvanej Combray, Proust čitateľa upozorňuje, že spomienky vynárajúce sa v tej záhadnej medzere medzi spánkom a postupným prebúdzaním, nie sú v žiadnom prípade obrazom minulosti. „Takto tedy po dlouhou dobu, když jsem se v noci vzbudil a vzpomínal zas na Combray, nikdy jsem z něho neviděl víc než jakýsi svítiví dílec vystupující z okolních nezřetelných temnot…“
Jedna zo spální v combrayskom dome bolo pre rozprávača, ktorým je v tomto prípade malý chlapec, stredobodom jeho starostí. Tie dokázala rozptýliť iba matka, ktorá ho vždy pred spaním prišla upokojiť bozkom. Počas návštevy pána Swanna neprišla a túžba po jej bozku na dobrú noc sa stupňovala od neovládnuteľného smútku až k nervovému zrúteniu. Po odchode pána Swana upokojil syna otec, ktorý na prekvapenie všetkých prítomných privolil, aby matka, teda jeho manželka, strávila noc v izbe psychicky zrúteného chlapca.
Aj opätovné čítanie týchto úvodných 48 strán Hľadania strateného času ma upevnilo v mojej dávnejšej interpretácii týchto úvodných udalostí v combrayskom dome. Láska matky v sebe skrýva často aj sklamanie, zatiaľ čo láska otca môže len pozitívne prekvapiť.
Aby moje protirečenia v tomto blogu nabrali nepopierateľné kontúry, tak sa dobrovoľne priznávam k dvom novoročným predsavzatiam. V rámci návratov ku knihám som sa rozhodol vrátiť aj k slovenským autorom a k ich starším prózam. Ako prvá mi do oka, ani neviem prečo, padla novela Jednouholník od Máriusa Kopcsaya, ktorá vyšla v roku 2014 vo vydavateľstve KK Bagala. Autor sa s novelou v roku 2015 dostal aj medzi finalistov Anasoft litery.
Nie musím, ale chcem povedať či pripomenúť, že novela patrí určite k tomu najlepšiemu, čo už etablovaný slovenský prozaik Márius Kopcsay napísal. A na margo tohto pokusu o novoročný blog podotýkam, že lepšia próza sa mi ani nemohla dostať ako prvá pod ruku. Ako dôkaz aspoň tri citáty:
„Napokon, v takejto nedôstojnej jame skončí všetko. Skončí tak väčšina prežitého času, akokoľvek iné a vzletnejšie sú naše očakávania. Naša chyba. Očakávanie je len predohrou nedočkania sa.“
„Celý jeho život v posledných rokoch ovládalo veľké Nejdeto. Naučil sa s Nejdetom žiť, pestoval si ho, bol s ním ak nie priamo zadobre, tak aspoň v prímerí.“
A čo to moje druhé predsavzatie? V roku 2019 už nebudem v La Putike na Račianskom mýte sedieť, popíjať a diskutovať s kolegami z Literárnych novín Miroslavom Bekečom a Jakubom Neumannom vo fajčiarskej časti. Som síce fajčiar, ale po šiestich hodinách nepochybne príjemného posedenia, ma na druhý deň bolí strašne hlava.
Táto kniha sa, aspoň podľa mňa, vymyká akýkoľvek hodnotiacim kritériám. Ostane totiž večnou spomienkou na tragickú udalosť z februára 2018, pri ktorej boli zavraždení dvaja mladí ľudia. A vždy, keď sa na ňu doma v knižnici pozriem, pripomenie mi nielen moje zlyhanie či ľahostajnosť pri občianskej kontrole štátnej moci, ale aj ohromnú silu protestných zhromaždení slušných ľudí, ktorých hlas nemohli a nemôžu ignorovať ani tí najcynickejší predstavitelia tejto moci.
