Nenechaj (sa) zapadnúť prachom

Lucie Faulerová

Názov knihy je vždy dôležitý. Dokáže čitateľa presvedčiť, aby po literárnom diele siahol. Názov môže naznačovať jeho obsah, priblížiť hrdinov, alebo čitateľa aj zámerne zavádzať. Môže dokonca aj odradiť – čo však nie je prípad románového debutu českej spisovateľky Lucie Faulerovej Lapači prachu (Torst, 2017).

V jedné ruce kovový zapalovač, ten s uzávěrem, co ho palcem pořád dokola zavírám a otvírám, cvak – cvak, otevřeno – zavřeno. Je na něm z malých bílých kamínku vysázená lebka, no, některé kamínky už vypadaly. A popelník je malý kovový kalíšek vsazený do keramické kočky. A portské obvykle upíjím ze sklenky, velké a baňaté bez stopky, z broušeného skla.

Lapače prachu vytvárajú vo Faulerovej románe priestor, ktorý naznačuje ústredný problém – hlavná postava totiž žije obklopená zbytočnosťami. Tie do istej miery reprezentujú aj jej vzťah k realite a okolitému svetu – ide totiž o hrdinku, ktorá žije zo dňa na deň, bez perspektívy budúcnosti či akýchkoľvek ambícií.

Autorka slovo lapači (namiesto lapače) použila zámerne – motív bezcennosti tým preniesla z vecí do osobnej roviny, do sveta postáv. Bez akejkoľvek patetickosti odhaľuje pohľad na život človeka, ktorý stráca pod vplyvom ťažkých okolností životný zmysel. Rezignuje na vyššie hodnoty ako láska, priateľstvo, či morálku, pretože sa jej životné situácie javia ako bezvýchodiskové.

Hlavnou hrdinkou a zároveň aj rozprávačkou je Anna. Večne nespokojná telefonistka, ktorá svoj zdanlivo bezvýznamný život trávi v práci, kaviarni, bare, malom bytíku, kde už niekoľko rokov nefunguje záchod. Jej životný postoj môžeme vidieť hneď úvode románe: byla to ta nejhorší chvíle jejího života, teda kromě všech ostatních. Celý text je zaujímavý aj tým, že sa odohráva ako jej vnútorný monológ, a to aj vtedy, keď prichádza do interakcií s inými postavami.

Lapači prachu (Torst, 2017)
Kniha vyšla vo vydavateľstve Torst v roku 2017

Očakávali by sme, že rodinné väzby sú pre človeka bezpečné a spoľahlivé, v tomto románe to absolútne neplatí. Annine vzťahy k rodičom sú takmer anonymné, dozvedáme sa o nich len z útržkovitých spomienok. Anna komunikuje výlučne so sestrou Danou, pričom si všimneme, že ide o kontrastný typ vzťahu. Dana je profilovaná ako typická matka, ktorá obetuje pre rodinu čokoľvek, kým v prípade Anny ide o absenciu akéhokoľvek materinského citu až spoločenskú izolovanosť. Vzhľadom na odlišnosť životných predstáv postavy často dostávajú do konfliktu.

„No promiň, ale ty seš na tu výchovu sama?“ zeptám sej jí.
„Tak co mi tím teda chceš říct?“
„Říkám, že kdybys nevychovávala tvoje děti (ano, tvoje děti, Dano, jsou tvoje, ne moje, já vím, vlastně nevím – vždyť co já můžu vědět) s despotickým idiotem, co se ti snaží namluvit, že ty a tvůj syn jste blázni, možná by ses nemusela bát o to, jestli je Zdenda v pohodě.“
 
„Přestaň si hrát s tím zapalovačem! S tebou se o tom nedá vůbec bavit.“
„Tak se se mnou o tom nebav!“

Jediná mužská postava, ku ktorej Anna vzhliada, je expriateľ Jakub, ani tento vzťah sa napokon neukázal ako perspektívny. Vo všeobecnosti je Anna postava, ktorá nie je schopná nadobudnúť trvalejšie citové puto, čo pramení z nedostatku rodičovskej lásky. Otec je tu spomínaný len okrajovo, ako súčasť temnej, problematickej minulosti oboch sestier. Ešte hrozivejšie je vykreslená postava matky, ku ktorej Anna pristupuje s pohŕdaním.

Okrem toho, že je Faulerovej Anna nešťastnou a do istej miery aj frustrujúcou postavou je aj niečím iným – kategóriou falošného rozprávača. Tento termín literárna veda interpretuje ako ďalší typ rozprávania, v ktorom autor vedome zavádza čitateľa či sprostredkúva len skreslenú skutočnosť. Je to zrejme z viacerých scén, keď čitateľ vlastne nevie, či sa prežité naozaj stalo, alebo je len súčasťou fikcie. Samotný fakt, že poznáme realitu len z pohľadu jednej postavy, nás môže zvádzať k predčasným úsudkom. Okrem toho ide o tak osobnostne deformovanú hrdinku so sebadeštrukčnými sklonmi, až to čitateľa zvádza k myšlienke, že nejde o skutočnú postavu, ale skôr o zosobnenie zhubného životného štýlu.

Niektorých čitateľov môže od knihy odradiť stereotypnosť situácií, zaznamenávajúcich každodenný život, nie je na nich nič výnimočné, a slúžia len ako súčasť charakterizácie príbehu. Často súvisia s telesnosťou (umývanie zubov, fajčenie, pitie), akoby opakovanie týchto úkonov zdôrazňovalo útrpnosť života, ktorý neprináša nič viac.

Zatáhnu za špagát od splachovadla, utáhnu ventilek od protékajícího záchodu, seskočím, odplivnu do umývadla. Tradadá, zářivý úsměv herečky v reklamě na zubní pastu. A jdem se poblít z dalšího dne. A koupím si smetanový kabát.   Bum prásk a šlus.

Ich jazykovému spracovaniu však nechýba jedinečnosť a svižnosť. Absolventka bohemistiky Lucie Faulerová má cit pre zručné využívanie jazyka. Nepôsobí akademický, ani umelo a vytvára dojem autentickosti – a to aj vtedy, keď autorka čitateľa zámerne zavádza.

Jej text sa dá prirovnať k rýchlemu rozhovoru, ktorý – aj napriek sprostredkovaniu závažných skutočností– zanecháva v čitateľovi dojem uvoľnenosti a ľahkosti.

Česká autorka Lucie Faulerová

Zámer napísať psychologickú sondu o súčasnosti, o psychických problémoch ľudí, ktorí sa ťažko vyrovnávajú s traumatickou minulosťou, sa autorke vydaril.

Jej náhľad do života iných pôsobí presvedčivo. Príbeh sa nevyznačuje preexponovanou emocionálnosťou, nebuduje ho na nereálnych situáciách, jednotlivé dejové zvraty autorka sprostredkuje fragmentovito. Román však celkovo prináša súvislú a komplexnú výpoveď. Dráma osamelej ženy, ktorú román ponúka, je tak trochu o každom z nás – o dysfunkčných vzťahoch, o samote, o živote, ktorý občas nevieme „správne“ prežiť.

Lucie Faulerová je v Česku známa z rozličných kultúrnych aktivít. Spolupracovala napríklad na projekte Brnox, zobrazujúcom brnianske predmestia. Dokáže pozorovať ľudí na periférii s dostatočným emočným odstupom – preto jej román nie je prvoplánovým sentimentálnym príbehom. V diskusii počas Mesiaca autorského čítania (MAČ) uviedla, že jej prvotina sa rodila ťažko, materiál na vytvorenie zbierala takmer tri roky a občas si od nenávistnej Anny musela oddýchnuť.

Autorka v súčasnosti pracuje na ďalšom autorskom projekte. Dúfajme, že aj v ňom si zachová svoj jedinečný štýl.

Fotografie: David Svoboda, Ondřej Lipár (FB Lucie Faulerovej), Torst