Významný taliansky filozof a semiotik Umberto Eco popri téme krásna zvýrazňuje koncept škaredosti ako rovnako podstatnej estetickej hodnoty. Jeho Dejiny škaredosti (Storia della Bruttezza, 2007) dokazujú, že v histórii ľudstva má mrzkosť svoje zastúpenie ako protiklad krásneho, vyrovnaného či správneho. Škaredé chápeme ako odchýlku z normy so silným výpovedným posolstvom.
Ako reflexia nedokonalosti tvorí súčasť našich životov a podieľa sa na vnímaní reality. Čo nám chce ukázať literárne dielo, ktoré sa primárne zameriava na neprimerané? Aj o tom píše slovenská autorka Uršuľa Kovalyk vo svojej poviedkovej zbierke Čisté zviera (2018).
Pätnásť poviedok nesie pozoruhodný, až bizarný názov: Palacinkový pes, Veverička v lodičkách, či Zvuky, o ktoré sme prišli. Opisované prostredie sa málokedy ukazuje ako prívetivé – Kovalyk stvárňuje prostredie ľudí bez domova či zo slabších spoločenských vrstiev. Aj tento priestor sa zásadne podieľa na expresivite postáv, ktorá súvisí s variabilnosťou autorkinho jazyka.
Ako vyplýva z titulného názvu knihy, jednotiacim prvkom próz sa stáva živočíšnosť. Previazanosť s telesnými funkciami a procesmi vytvára istú schému telesnosti, ktorou sa postavy riadia – či už ide o sociálnu pracovníčku, nespokojnú matku, ženu v domácnosti alebo spisovateľku. K obrazu pudovosti podnecujú aj ilustrácie z dielne Kristíny Orth Minčíkovej.
Nosným motívom poviedky O žene, ktorá neznášala literárne stretnutia sa stáva napätie a úzkosť – zo situácií, v ktorých sa spisovateľka cíti zraniteľne, z menopauzy, z postupujúcich telesných zmien. Po niekoľkých vetách sa stávame súčasťou navonok drsného, ale aj krehkého sveta osamelej ženy s bohatým vnútorným prežívaním.
Kovalyk v predošlých knihách (Neverné ženy neznášajú vajíčka, Krasojazdkyňa, Žena zo sekáča) určila ženskej postave v texte dominantnú funkciu často so silnejúcimi feministickými tendenciami. Táto feministická línia je v tejto poviedkovej knihe čiastočne oslabená, ale stále ponúka obraz ženy, ktorá do istej miery pôsobí autonómne. Nenecháva sa ohroziť, prejavuje svoj názor, revoltuje voči všetkému nepohodlnému, aj keď to praktizuje rozličnými spôsobmi.
Muž ako jej nevýrazný protipól slúži len na dokreslenie deja, konfrontáciu s hlavnou ženskou postavou, alebo sa v poviedke nevyskytuje. Najviac vystupuje v próze Villa del Bosca, v príbehu o stagnácii dlhoročného manželstva, v ktorom si už partneri nevedia k sebe nájsť cestu.
Autorkin ženský svet nie je obrazom šťastia: jej hrdinky sú frustrované, nespokojné, nestabilné, zápasia s prácou či životnými okolnosťami. Často trpia psychickými poruchami, kritizujú, rezignujú, utekajú do sveta vízií a predstáv. Vedia, aký život by chceli žiť, túžia po zmysluplných medziľudských vzťahoch, ale v mnohých prípadoch ich nie sú schopné. Jej postavy nie sú atraktívne, často ani výnimočné, ale sú realistické a dostatočne výpovedné. Sú ako odpozorované z reálnych životných situácií, ktoré nami denne otriasajú.
Kovalyk rozumie ľuďom v ťažkostiach, disponuje istou mierou empatie, ale neprechádza do sentimentality či hranej ľútosti. V jej tvorbe sa odráža dlhoročná práca s ľuďmi bez domova či pomoc týraným ženám.
Príkladom jej sociálnej angažovanosti je poviedka Záhrada, v ktorej hlavná postava, sociálna pracovníčka Ela, ťažko prežíva osobné drámy obetí domáceho násilia:
Vražda klientky, ktorú zastrelil druh. Otriasla celým krízovým centrom aj mestom. Boli jej plné správy. Všetci boli v šoku. Hľadali vinníka. Vždy sa hľadá vinník, až keď sa niečo stane. Mnohí vedeli, že muž má zbraň. Aj polícia, aj kompetentné úrady. Nikto nič neurobil. Každý situáciu zľahčoval. Ela tú ženu nepoznala osobne. Bola to kolegynina klientka. Vlastne ju nikdy nestretla, ale tragédia ju veľmi zasiahla. Mohlo sa to stať aj Elinej klientke. Napríklad tej, čo má muža poľovníka.
Ela symbolizuje tragické postavenie ženy bez fungujúcej práce, priateľov, rodiny, zázemia. Susedkina záhrada, jediný priestor pokoja, zdevastovaná vďaka marketingovému zámeru, je symbolom tragédie spoločnosti, ktorá tvrdo zasiahne aj jednotlivca.
Azda najsilnejšie v čitateľovi rezonuje morálne posolstvo próz. Kovalyk nástojčivo obviňuje ľudstvo z environmentálnych prečinov (Súkromná vojna socky T, Smrť číslo dvestošesť), z nedostatku skutočného pochopenia (Čisté zviera), nezáujmu o ľudí bez domova (Veverička v lodičkách). Zostáva kritická, aj keď len anonymne referuje o ľuďoch vydaných napospas skutočnosti.
Táto kombinácia autentických životných príbehov, silných ženských postáv a expresívneho jazyka je do istej miery autorkiným rukopisom. Poviedkovú zbierku vydalo v roku 2018 občianske združenie Divadlo bez domova, čo priamo korešponduje so zámerom diela. V porovnaní s predošlými textami je spoločenský aspekt oveľa silnejší, a to zvýšenou mierou kritickosti a reflexiou problémových javov.
Napriek ťaživému obsahu sa číta s ľahkosťou, čo je spôsobené uveriteľnou psychológiou postáv a autorkiným už dlhšie známym sarkazmom. O isté vzdialenie sa od reality sa pokúša v poviedkach so zvýraznenou fantazijnou líniou, ktorá môže pôsobiť samoúčelne, ale spravidla má svoje výpovedné posolstvo (Knižnica pani Klementíny, Marhuľka).
Hrdinovia, či skôr hrdinky sú dôveryhodne vykreslené, nemilosrdne pravdivé, čisté. A to aj vtedy, keď prehovárajú drsnou rečou, alebo naopak nehovoria vôbec.
Koncept čistého zvieraťa môžeme zaradiť k estetike škaredého, ktorá má ambície úderne reagovať na spoločenské či morálne problémy. V dnešnej technologicky vyspelej, sterilnej spoločnosti fatálnym spôsobom bojuje o zriedkavé gesto ľudskosti.
Fotografie: Kristína Minčíková, Divadlo bez domova a Uršuľa-Kovalyk / Facebook
