„Hospodin mocností je s nami, hradom prepevným je nám Boh Jákobov.“
Žalm 46,12
Staviame svoje hrady a veríme, že vydržia. V románe Chaima Potoka Davitina harfa (Davita’s Harp, 1985) sa práve začína druhá polovica tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Hrad, ktorý si práve stavia dvanásťročné dievčatko na pláži Atlantického oceána, neďaleko Nového Yorku, je z piesku.
Dievčatko si vraví – „Možno nás uchráni pred Európou“.
Dcéra ateistických rodičov, matky židovky, otca anglikána, toho času presvedčených amerických komunistov, je prvý raz vo svojom živote na pláži, v prenajatej chate. Vonku z chudobných bytov plných zimy, a spoločných zasadaní tých, ktorí veria v Stalina a vo víťazstvo svetového proletariátu.
Teraz je konečne teplo. Otec má konečne dobrú prácu. Už onedlho odíde ako novinár do Španielska, kde sa práve schyľuje k občianskej vojne. Tam aj zahynie.
No teraz je leto. Je Atlantik, je príboj, je trblietanie vody, nekonečnej oslňujúcej masy zvlnenej vetrom.
Voda Atlantiku je ale hrozivo chladná, ako do nej dievčatko vstupuje, cíti, že na druhej strane je Európa, ríša zla. Cíti ju za vodnou hladinou. Svet pogromov, Veľkej vojny, brutálnych štátov zovretých vlastnými tajnými službami, donášačstvom, udavačstvom, svet fízel štátov, kde mocní v hrôze pred vlastným ľudom vybudovali šialený aparát tajných služieb. Cíti, že ešte väčšie zlo len príde.
Pôvodné americké a český preklad preklad románu
Aj jej rodičia stavajú svoj hrad, lebo tie predchádzajúce – judaistický a kresťanský im zmietol ako piesok na pláži zlý osud. V prípade jej otca krvavé udalosti v USA v roku 1919 (John dos Passos, druhá časť trilógie USA nazvaná 1919 – Nineteen Nineteen), v prípade jej matky kozácky pogrom kdesi na Ukrajine či v Rusku.
Preto teraz veria v Stalina, hrad prepevný, hrad oceľový. Až kým Stalin nepodpíše pakt s Hitlerom, ale toho sa dožije len matka dievčatka. Spolu s nimi tromi býva na chate aj matkin priateľ z čias štúdia vo Viedni a čias Veľkej vojny, snáď aj milenec z doby pred manželstvom, Jákob Daw.
Chudý, kostnatý, stredoeurópsky spisovateľ v pokrčenej bielej košeli s vrecovitými nohavicami a guľatými drôtenými okuliarmi. Je slávny, ľavicový, až kým nezažije málo známe vraždenie anarchistov a trockistov stalinistami v Barcelone. Píše poviedky, o ktorých sa hovorí, že sú čudné, no oni sú vlastne len stredoeurópske, priamo zo srdca zla.
Dievčatko ho pozoruje v noci, keď píše pri malej nočnej lampe s okuliarmi lesknúcimi sa v temnotách, no jeho duša je v tme ešte hlbšej. Očarenie a prvá skrytá láska malého dievčatka.
Majster Chaim Potok tu dokonca prerozpráva niekoľko fiktívnych príbehov fiktívneho spisovateľa, vnútorne dokonale zobrazujúcich absurdnú, brutálnu kafkovskú dušu stredoeurópskej literatúry.
Jakob Daw napríklad jednej noci rozpráva dievčatku príbeh o vtáčikovi, čo vo svete hľadá zdroj všetkých piesní, aby ho mohol zničiť, lebo hudba, piesne, ktoré si spievame, dokonca aj keď pochodujeme do krvavých bitiek, aj keď pochovávame, je krásou, a preto veľkým zlom, lebo krása je ilúziou, ktorá zakrýva krutú podstatu sveta. Krásu je preto treba zabiť.
Iný príbeh je o dievčati, čo v strmom svahu nad morom zbiera voňavé kvetiny a nosí ich na trh do dediny. Asi po desiatich rokoch úsmevov a vône sa začne sťažovať, že svah je príliš strmý, že je unavená, že je na konci síl. A potom zmizne a nikto ju viac neuvidí.
/ Ja, reálny stredoeurópsky autor bohužiaľ viem, ako a kde tieto anjelské dievčatá reálne končia. Ale takéto veci sa malým dievčatkám na pláži nerozprávajú.
Spisovateľ Chaim Potok vo svojom dome v Merione v roku 1990
Fiktívny spisovateľ Jákob Daw Španielsko prežije, vráti sa do USA, no je vyhostený Edgarom Hoowerom nazad do Európy. Na konci síl zomiera v Marseille, tesne pred druhou svetovou vojnou.
No zabudnime. Je ešte len leto 1935, možno 1936. Dievčatko, v priebehu deja už asi tak dvanásťročné, prezradí okuliarnatému kostnatému stredoeurópskemu spisovateľovi v pokrčenej bielej košeli tajomstvo svojho hradu, pieskového hradu na pláži, ktorý má chrániť ich nedokonalý, ale normálny svet pred zlom z druhej strany Atlantiku, pred zlom, ktoré sa volá Európa.
Jákob Daw si vyhrnie svoje vrecovité nohavice a v letnej horúčave s nohami ponorenými do mrazivého Atlantického oceána pomáha budovať jej hrad.
Lebo všetci staviame svoje hrady – z viery v revolúciu, slobodný trh, rodinu, literatúru či Boha. No nakoniec, ak máme šťastie, nezahynieme vo vojne, či sa príliš naliehavo nedostaneme na koniec svojich síl, a zostarneme, niektorí dokonca s penziou, ostaneme sedieť bielovlasí pred oknom, po ktorom steká dážď.
Podstata našich hradov totiž spočíva v tom, že sú všetky z piesku, a nakoniec ich odnesie príboj.
Na druhej strane je pravdou, že hoci fiktívne dievčatko stavalo svoj nielen pieskový, ale aj fiktívny hrad vo fiktívnom románe písanom mnoho rokov po druhej svetovej vojne, na pobreží Atlantiku, pohroma odtiaľ na Ameriku naozaj neprišla. Prišla z druhej strany – z Pacifiku, a aj tam len do jeho polovice.
Takže kto vie? Možno aj úplne absurdné ilúzie majú svoj zmysel.
Epilóg
„Maj oči otvorené, dokorán otvorené, Ilana Davita. Načo je vták, ktorý zavrie oči – okrem toho, aby si ho niekto upiekol a zjedol. Ste tento rok v lete na pláži? Spomínam si na tvoje hrady, akoby to boli sny presvietené slnkom a každý z nich mal svoj vlastný príbeh. Myslím, že teraz budem zasa odpočívať. Snaž sa nezabudnúť na príbehy svojho strýka Jákoba.“
List Jákoba Dawa poslaný z Marseille – Chaim Potok: Davitina harfa
