Mŕtvi sú mŕtvi, peklo ostáva živým. Dunenie diel druhej svetovej vojny a dym z jej vyhladzovacích táborov neprenikol cez oceány. Ročné obdobia v Novom Yorku plynuli. Skutoční ľudia, aj fiktívno-skutočné postavy románu Slib (The Promise, 1969) od Chaima Potoka, dozrievajú, postupne končia vysokú školu, prežívajú svoje milostné príbehy, no niečo podivné sa predsa len deje.
Šťastnú generáciu, ktorú tesne minula druhá svetová vojna, tých, ktorých ochránil jednak priestor, ale hlavne čas, lebo „zlý čas nepripadol na nich,“ týchto šťastlivcov náhle začína prepadať čudná úzkosť.
Z temných kútov Európy, v ktorých stáročia doposiaľ akoby stáli, prichádzajú postavy v čiernych odevoch pripomínajúce stredovek. Chasidskí židia prichádzajú, a zdajú sa priveľmi starobylými, dokonca aj židom ortodoxným.
Vzájomné súperenie – ak nechceme priamo povedať – konflikt, sa začína už v polovici osemnásteho storočia, v okamihu vzniku chasidizmu na území dnešného Poľska a Ukrajiny.
Jedno však majú obe skupiny spoločné – doslovný výklad Tóry, a dokonca aj jej stredovekých vykladačov, aj keď si oni navzájom často protirečia, je považovaný za nemenný. Je priamo od Boha. Pochybovať znamená zaradiť sa medzi pokračovateľov Adolfa Hitlera.
Pôvodné americké a český preklad preklad románu
A svetskí Židia, to jest absolventi západných univerzít, teda židovskí lekári, vedci, právnici či nebodaj umelci – tí sú priamo od Satana.
Konflikt – ak máme veriť Chaimovi Potokovi, tiež príslušníkovi šťastnej generácie – paradoxne ešte viac vyhrotila tragédia Druhej svetovej vojny. Jeho hnacím motorom je úzkosť, vytesnená hrôza, skrytá za Pána Boha, za potrebu zachovať všetko, čo ešte ostalo.
Spúšťacou scénou románu je výlet mladého študenta poloortodoxnej univerzity s dievčinou patriacou k vetve svetsky vzdelaného židovstva, netere známeho filozofa, kladúceho otázky vo veci židovskej viery. Otázky – nazvime ich kontroverznými.
Gardedámou na zadnom sedadle auta mladej dvojice je trinásťročný syn tohto svetského filozofa. Výlet dopadne zle. Zdanlivo povrchný konflikt s prevádzkovateľom jarmočnej hazardnej hry prerastie v drámu. Obeťou je práve trinásťročný chlapec, už predtým problematický, no po výlete a konflikte upadne priamo do psychózy.
Uzavretie jeho psychiky je hlboké. Cesta ku katarzii je liečebne brutálna, no katarzia nakoniec predsa len príde. Je zároveň vyznaním lásky a nenávisti k jeho otcovi. Mladý muž akoby bol hromozvodom všetkého, čo otázky jeho otca, ale aj objektívne okolnosti okolo neho nakumulovali – povojnového konfliktu ortodoxného s chasidským, poloortodoxným, ale aj svetským.
A za tým všetkým, za celým týmto vyhrotením jediné – dejiny. Tie, ktoré sa odohrali zdanlivo ďaleko od šťastnej generácie.
Ortodoxná viera, či ľudová mystická zbožnosť chasidov, svetské postoje spojené so súkromným praktizovaním rituálov či úplné odmietnutie náboženstva. Štyri cesty novoyorkského židovstva. A ešte jedna. Splnený sľub, ktorý dá mladý poloortodoxný študent trinásťročnému mladíkovi, tesne pred jeho upadnutím do katatonického stavu.
Je to sľub, že znova – ako už raz predtým, vyplávajú s malým člnom na jazero, lebo tam, prvý raz v živote mladík zažil pocit slobody – od lásky a nenávisti k svojmu otcovi, ktorý bojuje na bojisku viery a rozumu, od temných udalostí na druhej strane sveta.
Práve pripomenutie tohto sľubu spôsobí u mladíka očistnú katarziu.
Čln sa už nepokojne vznáša na vode rozvlnenej ranným vetrom. Študent študujúci za rabína a mladík doňho nastúpia, napnú plachtu a vydajú sa plachtiť vo vetre.
Ktovie – možno bolo skrytým zmyslom dejín dvadsiateho storočia pochopenie toho, čo Kazateľ považoval za nezmyselné a opovrhnutia hodné – márnosť nad márnosť a honbu po vetre.
Možno až po stáročiach, na troskách Európy nám práve tieto dejiny umožnili pochopiť hlboký zmysel márnosti a spoznať radosť z vetra.
Grafika a fotografie: Eastman Museum, Knopf Doubleday a Argo
