Dodnes sa pamätám na literárne postavy dvoch priateľov, čo práve telefonujú o svojich úzkostiach existenciálnych, a zároveň na záchode zúfalo zápasia s problémami biologickými.
Uväznení v jestvovaní so záchodom, a hlbokým labyrintom kanálov pod zadkom, a hviezdnym nebom, ak si pravda odmyslíme tých pár panelákových poschodí, nad hlavou.
Ja som bol v tom čase veľký a tučný podobne ako Pišťanek, v tvári nie až taký červený, zato uhrovitý s veľkou stojacou kučeravou hrivou a okuliarmi v hrubom čiernom ráme. Presne ako ruský šašo z chudobného ruského cirkusu, čo biednym kočovaním zabáva opitých mužíkov.
A tiež tu ešte bol tajomný, melancholický, asi tak o pätnásť rokov od nás starší pedagóg Július G. Mlčanlivý, kostnatý počerný bradáč, ktorý si tu zo zákona odpracovával povinný pracovný pomer. Chlapík, o ktorom sa povrávalo, že je polodisident, lebo v obývačke jeho domu na vzdialenom predmestí tajne inscenuje divadelné hry.
V obývačke však nebolo miesto na hľadisko, takže sa tam žiadni diváci nezmestili, okrem účinkujúcich nikto do veci nevidel, čo privádzalo tajnú políciu do šialenstva.
Aj počas svojho pracovného výkonu zväčša tajomne mlčal, ale to sme v prípade Pišťankovej čítačky robili aj my ostatní.
Pišťanek tou päsťou búchajúcou do stola síce hlavne udržiaval rytmus a dodával dôraz tomu, čo číta, no ktovie, možno ňou aj zastrašoval oponentov. Hádam by bol schopný použiť ju aj inak.
