II.
Poviedka čítaná v rytmickom dunení päste bola zhruba o tomto:
Istý Peter K. dostane pracovné zaradenie od Firmy. Firma je len jedna a zahrňuje celý štát, všetko od divadiel, tovární, vojska, súdnictva, polície. Firma vládne všetkému a všetkým, a proti jej rozhodnutiu niet odvolania.
Peter K. musí nastúpiť ako kopáč do Priekopy. Nikto nevie, načo Priekopa je. Nikto nevie, kam vlastne má Priekopa viesť. Isté je len, že pred Petrom K. ju kopali už mnohí, a každý sám.
Až kým sa nezbláznili a nahí, so stoporenými pohlavnými údmi neutiekli do lesa.
Peter K. pravdaže hľadal po úradoch cestičky, ako sa svojmu osudu vyhnúť. No dlho predlho nemohol nájsť nikoho kompetentného, kto by mohol o veci rozhodnúť. Naveľa sa však ktosi zľutoval a jeho prípadu sa predsa len ujal.
„Ale ja nechcem priekopu kopať, veď tam sa všetci nakoniec zbláznia a nahí so stoporeným pohlavným údom utečú do lesa.“
„Čuš. Na teba to pripadlo. Bratku, nepomôžeš si.“
„Podávam výpoveď.“
„Neprijíma sa.“
A tak kopal a kopal. Priekopu, čo viedla odnikiaľ nikam a nikto nevedel, načo vlastne je. Až kým sa nezbláznil, nestrhol zo seba šaty a so stoporeným údom neutiekol do lesa.
„Tak,“ ukončil Peter Pišťanek a jeho veľká päsť dopadla naposledy na stôl.
