III.
Vyšli sme von. Bol vlahý, príjemný podvečer. V parčíkoch na Štrkovci sa preháňal jarný vetrík a nám sa ešte nechcelo domov. Kamil Zbruž mal – veď bol aristokrat, na ktorého sa vždy šťastena usmievala – neďaleko garsónku po babičke. Ach, slobodný dvadsaťročný človek.
Pokračovali sme teda u neho, uprostred dokonalého mužného neporiadku, a s dobrým vínom až takmer do rána.
Mohlo byť niekedy okolo druhej, keď sme vyšli von. Štrkovec pôsobil desivo. Vo všetkých oknách svietili televízne obrazovky a nám, aj keď bolo teplo, prebehol po chrbte mráz, lebo sme vedeli, že televízne vysielanie v tom čase končilo okolo jedenástej.
Všade bolo mŕtvolné ticho. Také ticho, aké sa dá doslova počuť, podobné som naposledy počul z veliacej miestnosti NASA, tesne pred tým, ako im explodoval raketoplán.
Cítili sme, že celé mesto bdie a pozerá na podivné televízne vysielanie. Netušili sme, že všetci sledujú prejav Michaila Gorbačova, ktorý naštartuje pád východného bloku.
„Do čerta, tuším začala vojna,“ povedal Jožo.
„A ráno povolávací rozkaz. Do piči. Ostrihajú nás dohola,“ povedal Márius.
„Alebo pozvánka na popravu,“ poznamenal vždy čierny humorista Peter Pišťanek.
„Povolávací rozkaz, alebo pozvánka na popravu, to je predsa to isté,“ povedal Jožo.
„Vojna, nevojna,“ poznamenal som ja: „Tu sa aj tak nič nikdy nezmení. Akurát tá zasraná priekopa tu bude navždy.“
