Osvienčim, hlavné mesto Európy

Dá sa v súčasnosti napísať pútavý román o Európskej únii bez toho, aby sa spisovateľ rovno sám neodsúdil do roly druhotriedneho autora plytkých príbehov a gýčovej zápletky? V súčasnosti azda najznámejší rakúsky spisovateľ Robert Menasse sa o to pokúsil. A výsledok nie je vôbec zlý.

Jeho najnovší román s názvom Hlavné mesto (Die Hauptstadt, Suhrkamp, 2017) obratom získal slušne honorovanú Nemeckú knižnú cenu za rok 2017 a jeho prečítaním sa na svojom facebookovom profile pochválil aj predseda Európskej komisie Jean Claude Juncker.

Aby Menasse zvýšil autentickosť svojej výpovede, rozhodol sa na dlhých šesť rokov do Bruselu rovno presťahovať. Zámerne si vyhliadol kaviareň hojne navštevovanú európskymi úradníkmi (pre literárnych turistov uveďme, že išlo o kaviareň Le Franklin na rohu Archimedovej ulice 31) a s tými potom viedol rozhovory o budúcnosti a charaktere najväčšieho povojnového európskeho projektu.

Výsledkom je vyše 400-stranový angažovaný román, ktorý sa nevyhýba citlivým politickým otázkam, ako sú funkčnosť či potrebnosť Európskej únie ako takej. Hoci inšpiráciu kľúčovej zápletky Menasse v knihe priamo neprezrádza, pozornému čitateľovi neunikne hneď niekoľko odkazov na slávny Musilov román Muž bez vlastností.

Dejová paralela spočíva v príprave a plánovaní veľkolepej oslavy konkrétneho výročia. V jednom prípade ide o 70. výročie vlády cisára Františka Jozefa I., ktoré Musil posmešne zasadil do prostredia Kakánie, a ktoré, zhodou okolností, pripadá na rok 1918.

V Menasseho prípade ide o 50. výročie vzniku Európskej komisie. Vymyslieť, ako by taká oslava vlastne mala vyzerať, dostáva za úlohu ambiciózna Grékyňa Fenia Xenopoulová stojaca na čele dlhodobo prehliadaného Generálneho riaditeľstva pre vzdelávanie a kultúru.

Keďže Fenia v zverenej úlohe cíti príležitosť rýchlejšieho kariérneho rastu, vytvára tím najšikovnejších spolupracovníkov, ktorých úloha je jasná – čo možno najrýchlejšie vymyslieť inteligentný spôsob, ako si pripomenúť okrúhle výročie vzniku Komisie, no zároveň po dlhých rokoch v ľuďoch vzbudiť opätovný záujem o myšlienku zjednotenej Európy.

Po niekoľkých dňoch bezvýsledných úvah prichádza s radikálnym, no nanešťastie pre Feniu jediným nápadom jej rakúsky kolega Martin Susmann.

Ten na veľkolepú oslavu navrhuje pozvať všetkých bývalých, no ešte stále žijúcich väzňov koncentračného tábora Auschwitz pri meste Osvienčim. Vynára sa celý rad otázok. Existuje niekde vôbec ich zoznam? A ak áno, je z hľadiska politickej korektnosti vhodné si ho pýtať?

Jedna z najlepšie zvládnutých častí románu je Susmannova návšteva Osvienčimu, ktorej tragikomický nádych Menasse vyšperkoval do maxima.

Najprv rakúskeho úradníka Susmanna v obchode s ponožkami predavačka presviedča, že najlepšou obranou proti poľským chladom je nemecká bavlna, spĺňajúca všetky európske normy!

Následne mu pri vstupe do tábora padne do oka automat na kávu s farebným nápisom Enjoy!, a keď si počas prehliadky zo stresu potrebuje narýchlo zapáliť cigaretu, okamžite k nemu pristúpi ochrankár s tým, že fajčiť je tu zakázané.

Ako Menasse potvrdil v jednom z poskytnutých rozhovorov, nejde o žiadne vymyslené historky, keďže ich priamym účastníkom bol on sám.

V jednom z niekoľkých paralelných príbehov nás Menasse zoznamuje s postavou Aloisa Erharta, starého profesora ekonómie a urputného zástancu európskej myšlienky. Ten sa vlastnou šikovnosťou dostáva do moderného think tanku, ktorého aktuálnu tému tvorila otázka budúcnosti Európy.

Erhart počas niekoľkých stretnutí priamo a so zhrozením sleduje základné vedomostné nedostatky, alibizmus a strojenosť svojich nepomerne mladších kolegov. Aj to ho na záver stretnutí donúti predniesť srdcervúci prejav, v ktorom navrhuje vybudovať nové hlavné mesto Európskej únie, kde inde ako v – Osvienčime.

Symbol tohto vyhladzovacieho tábora je nielen pre románového Erharta, ale aj pre Menasseho kľúčový. História tohto miesta svojou neopísateľnou hrôzou, ale aj úžasnými príbehmi ľudskej sily a spolupatričnosti spája všetky európske národy, či chceme alebo nie.

Posolstvo románu je z tohto pohľadu jednoznačné. Hoci mladšie generácie vidia v Európskej únii len ťažkopádnu mašinériu, zaoberajúcu sa takmer výlučne ekonomickými otázkami, jej jadro, podľa Menasseho, tvorí čosi celkom odlišné. Je to vedomie, že Európa rozdrobená na súperiace národy je prvým krokom k rovnakým konfliktom, akých sme boli svedkom v prvej polovici 20. storočia.

Tí, ktorí sledujú Menasseho esejistickú tvorbu už dlhšiu dobu, sú s týmito myšlienkami veľmi dobre oboznámení (v ucelenej podobe vyšli v knihe Evropský systém – Občanský hněv a evropský mír). Dá sa teda povedať, že práve na ich základe autor svoj román vystaval. To je však skôr jeho výhodou ako nedostatkom.

Menasse, respektíve jeho dielo, sa z ideologického hľadiska na nič nehrá, čo autorovi dovoľuje bezpečný pohyb po dostatočne hrubom ľade.

Pred nacionalistickými kritikmi Menasseho myšlienok, ktorých ani v česko-slovenskom prostredí nie je málo, preto stojí zaujímavá výzva – dokážu aj oni vytvoriť pútavý spoločenský román, ktorým by oslovili svojich zástancov a obhájili svoje myšlienky?

Viac-menej vážny dej románu takmer od začiatku do konca Menasse prepletá komickým pobehovaním strateného prasaťa po bruselských uliciach. Miznúce a znovu sa objavujúce prasa, ktoré sa polícii dlhodobo nedarí chytiť, vzbudzuje v obyvateľoch taký enormný záujem, že miestne noviny iniciatívne vyhlásia hlasovanie s otázkou, ako by mali ono záhadné prasa vo svojich článkoch nazývať.

Keď je však tesne pred uzatvorením hlasovania zrejmé, že s dostatočným náskokom víťazí meno Muhammad, súťaž je okamžite zrušená a téma túlajúceho sa bruselského prasaťa je zo dňa na deň tabu.

A čo dodať na záver? Vydaním najnovšieho románu Jonathana Franzena Purity pred tromi rokmi v literárnom svete opätovne ožila téma hľadania veľkého amerického románu, zosobňujúceho jedinečný charakter amerického národa a jeho histórie.

Ak by rovnaké hľadanie malo prebehnúť aj v európskom prostredí, román Hlavné mesto Roberta Menasseho by mal byť v listine kandidátov na prvom mieste.