Môj redakčný kolega, a azda môžem povedať, že aj priateľ Ivan Kollár nedávno zverejnil blog, v ktorom sa popri listovaní Proustovho veľdiela zaväzuje (také silné slovo v skutočnosti nepoužil) k dvom novoročným predsavzatiam. Vrátiť sa k starším prózam slovenských autorov a prestať fajčiť. Neviem, ktoré z nich je ľahšie splniteľné. Asi to prvé.
Keďže s našimi čitateľmi komunikujeme väčšinou prostredníctvom článkov o konkrétnych knihách, Ivanov osobnejšie ladený blog ma milo prekvapil. Nie že by som o priestore aj pre takéto texty na stránkach Literárnych novín nevedel. Práve naopak. Vnútorne som sa však zdráhal čitateľov otravovať názormi ešte o čosi subjektívnejšími, než sú tie, ktoré prezentujem pri písaní recenzie o konkrétnej knihe. Tento názor vlastne zastávam stále.
Napriek tomu som si Ivanov blog sám pre seba zobral ako hodenú rukavicu. Teda ako výzvu napísať tiež niečo podobne novoročné, skôr nádejné než porazenecké, a ak by to bolo len trochu možné, tak aj niečo, čo bude mať aj literárnu hodnotu. Spojiť tieto vlastnosti v kratšom útvare sa mi zdá už teraz nemožné. Aj napriek tomu to skúsim.
Myslím, že mi to napadlo pri pozeraní niektorého staršieho dielu nemeckého Literárneho kvarteta (Das Literarische Quartett). Úžasný a ikonický Marcel Reich-Ranicki sa práve rozohňoval nad jednou z Nabokovových kníh a popri tom, ako to u neho bývalo zvykom, kádroval kolegov s odlišným názorom, než bol ten jeho. Diel, v ktorom rozplakal literárnu kritičku Sigrid Löffler, asi väčšina z vás pozná.
Pozerajúc tak na tohto literárneho búrliváka Ranického mi v hlave skrsla utopická myšlienka. Predsavzal som si, že keď budem v jeho veku, napíšem vyčerpávajúco dlhý a zásadný článok o stave modernej slovenskej literatúry. Taký, ktorý bude o pár rokov maturitnou otázkou, a ktorého popísané výtlačky budú v každej mestskej knižnici. Že je to totálna blbosť som vedel už v prvej sekunde, ako mi to napadlo.
Hlava však s fabuláciou pracovala ďalej. Všetky odbočky tu azda ani netreba spomínať. Osobne mi prišlo najzaujímavejšie, aký názov článku hlava takmer ihneď priradila. Was gesagt werden muss – Čo musí byť povedané. Vedel som, kam tým moja hlava mieri. A neskromne musím povedať, že sa mi ten nápad zdal celkom tvorivý a podmanivý.
Pod rovnakým názvom uverejnil v roku 2012 Günter Grass v prestížnych nemeckých novinách báseň, v ktorej varoval Nemecko pred predajom jadrových ponoriek štátu Izrael. Bol z toho vtedy veľký poprask, Grassa niektorí ihneď označili za antisemitu a šimeľ bulvárnych plátkov bol na niekoľko mesiacov nakŕmený. Mne však v pamäti zostal najmä zaujímavo zvolený názov básne.
Imaginárny článok teda už mal svoj názov, no chýbalo to najpodstatnejšie – obsah. Paradoxné pritom je, že obsah článku existoval už dávno predtým, než som si vymyslel (prepožičal) jeho názov. Slovenská literatúra totižto existovala a existuje! Názov vznikol len prednedávnom.
V širšom význame slova tvoríme slovenskú literatúru už dva roky aj my, pomaly sa rozrastajúca partička okolo Literárnych novín. Reakcie zvyšnej časti slovenského literárneho sveta na nového žiaka sú skôr rozpačité. Niektorí starší spolužiaci sa na nás po vstupe do triedy strojene usmiali, iní cerili zuby, no boli aj takí, ktorí ponúkli pomoc s domácimi úlohami. A ako v každej triede, aj v tej našej sa nájde kamarát, ktorý po prečítaní nášho prvého diktátu zdvihnutou rukou učiteľku napochytro upozorňuje na chýbajúcu bodku nad jotou. Vlastne sme to aj čakali.
Kontúry neexistujúceho článku sú čoraz ostrejšie. Mám názov a hoci presný obsah ešte stále zostáva neznámy, už viem, ako bude znieť základná otázka, vznášajúca sa nad vetami plnými kritického ostrovtipu a stareckej irónie.
Nie je to celé vlastne obrovská škoda?
Nie je obrovská škoda, že rojčenie nad tým, aká nepomerne väčšia bola naša – vaša – tvoja a moja obeta položená na oltár slovenskej literatúry, nám zabraňuje vidieť snahu iných, a ak ju aj netreba rovno pochváliť, tak aspoň tichým kývnutím uznať?
Prirodzene môžete namietať. Trh je neobvykle malý a subjektov propagujúcich literatúru je až-až. Ľudovo povedané, ujedáte z koláča. Ale z akého koláča? Z čitateľského? Či fondového? Myslím, že vo všeobecnosti ide o správny pocit. Z nášho spoločného koláča niekto obrovskými sústami ujedá. Takmer sa až dávi. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme sa v minulom roku stretávali na námestiach po celom Slovensku.
Tŕňom v oku je možno aj prehnaný entuziazmus, s akým sme sa svojej roly chopili. Ešte nevedia, o čom je literárny svet. Čochvíľa to zistia, doliehali k nám hlasy starých utrápených bardov.
Aj ja dokážem pochopiť, že každodenný boj so žiadosťou o dotáciu, distribúciou, predajom, či propagáciou každej jednej knihy, časopisu, či kultúrneho podujatia človeka unaví a tá najzákladnejšia vlastnosť literatúry, akási jej vnútorná mágia, v tomto plahočivom lopotení veľmi rýchlo vyprchá. Keď som prednedávnom pozeral sériu výborných dokumentov Expremiéri, v pamäti mi utkvel zaujímavý komentár Martina M. Šimečku, ktorý sa týkal odchodu Ivety Radičovej z politiky. Šimečka hovorí, že ak dôvodom politického odchodu bývalej premiérky bola chýbajúca slušnosť, nemala tam nikdy ani chodiť. So vstupom do sveta literatúry na Slovensku je to podobné, ak nie identické. Predpokladal vôbec niekto, že to bude jednoduché, bezproblémové, nedajbože výnosné? Ak áno, nemal tam radšej nikdy ani chodiť.
Nie je obrovská škoda, že spolu odmietame komunikovať len preto, že nepatríme pod ten istý „brand“, že nepochádzame z rovnakého „hoodu“? Je téma literatúry na Slovensku natoľko zdravá a životaschopná, že nepotrebuje ďalšiu propagáciu? Je slovenská literatúra v stave, že nepotrebuje spätnú odozvu od ľudí, ktorí ju priamo nevydávajú, no pravidelne čítajú? Sú tu takí spisovatelia, ktorí nepotrebujú upozorniť na vlastné nedostatky, či naopak upriamiť čitateľskú verejnosť na svoje kvalitné dielo?
A nakoniec, nie je obrovská škoda, že všetok ten čas strávený žabomyšími vojnami, ohováraním, komentovaním, ale aj písaním tohto textu sme my všetci neinvestovali do toho, prečo sme do tohto sveta vstúpili?
O tom všetkom by som chcel oveľa-oveľa neskôr, vo veku Ranického, niečo napísať. Ale už teraz viem, že svet sa dovtedy zmení, mňa už literatúra istotne omrzí a budem písať o čomsi celkom inom. Možno o ponorkách.
