Posledné slovo Güntera Grassa

Hovoriť o nemeckej literatúre 20. storočia a vynechať meno Güntera Grassa je ako vyučovať anatómiu ľudského tela a preskočiť srdce. Výnimočné postavenie skvelého spisovateľa a verejného intelektuála v Grassovom prípade nemožno spájať iba so ziskom Nobelovej ceny za literatúru, ktorú mu švédska akadémia udelila v roku 1999.

Na rozdiel od iných nobelistov, ktorých popularita sa získaním ceny zo dňa na deň automaticky znásobí, udelenie tohto najprestížnejšieho literárneho ocenenia Grassovi mnoho nových čitateľov neprinieslo. Čítali ho totiž všetci.

Hneď prvý román Plechový bubienok (Die Blechtrommel, 1959), ktorého sfilmovaná verzia jeho tvorcom dokonca priniesla Oscara, strhol na Grassa pozornosť presahujúcu hranice Nemecka.

Die Blechtrommel (Luchterhand Literaturverlag, 1959)Vonne Endlichkait (Steidl, 2015)
Prvý a posledný román Güntera Grassa

Po takomto doslova bombastickom vstupe do literárneho sveta Grass v krátkom slede svojim čitateľom predstavuje romány Mačka a myš (Katz und Maus, 1961) a Psie roky (Hundejahre, 1963), ktorých spoločným menovateľom je (po)vojnová atmosféra poľského mesta Gdansk, na základe čoho tejto trojici kníh už natrvalo prischol názov Gdanská trilógia.

Nasledujúce romány ako Lokálne umŕtvenie, Široké pole, Platejs či kontroverzná hra Plebejci sa pokúšajú o povstanie Grassovu slávu ešte väčšmi stupňujú. Úlohu verejne aktívneho intelektuála autor napĺňa uverejňovaním kritických článkov, esejí, ale aj básní vo významných svetových periodikách.

Za najpoburujúcejšiu možno označiť báseň s názvom „Čo musí byť povedané“ (Was gesagt werden muss), ktorou Grass ostro odsúdil predaj nemeckých jadrových ponoriek štátu Izrael, čím rozvibroval citlivú strunu kritiky židovského národa.

Hoci aj Grass mal medzi významnými kritikmi svojich „verných“ odporcov (Marcel-Reich Ranicki), jeho postavenie ako celospoločenskej autority či svedomia národa sa zdalo byť neotrasiteľné.

Pravidelná výmena korešpondencie nielen s intelektuálmi bývalého východného bloku (z prostredia Československa spomeňme napríklad Pavla Kohouta), ale aj so samotným západonemeckým kancelárom Willym Brandtom v tejto súvislosti hovorí sama za seba. Jedno z tajomstiev Grassovho života však predsa len zostávalo neodhalené.


Filmová verzia Plechového bubienka režiséra Volkera Schlöndorffa z roku 1979

Keď v roku 2015 na bratislavskom Stredoeurópskom fóre rozprával rovnako slávny, no o generáciu mladší spisovateľ Bernhard Schlink o inšpirácii pre knihu Predčítač, spomína najmä na začiatky 70. rokov minulého storočia. V tomto období sa dospievajúca nemecká mládež vehementne začína svojich rodičov pýtať jednoduchú, no veľmi zásadnú otázku – čo robili počas 2. svetovej vojny.

Vyhýbavé či, naopak, veľmi úprimné odpovede vytvárali medzi generáciami rodičov a detí neprekonateľnú prekážku odcudzenia, čoho vyústením bol v nemalom počte prípadov trvalý rozpad rodín. Dnes už vieme, že rovnaká otázka mala zaznieť aj v prípade Güntera Grassa.

No keďže nezaznela, Grass sa rozhodol vyjsť s pravdou von sám – a ako inak, než knihou.

Autobiografia z roku 2006 s názvom Pri lúpaní cibule (Beim Häuten der Zwiebel) spôsobila zdesenie, aké sa v prevažne flegmatickom literárnom svete len tak nevidí. Grass popri opise svojho detstva, kamenárskeho štúdia či vlastnej sexuality čitateľovi odhaľuje aj niekoľko mesiacov trvajúce členstvo v jednotkách Waffen SS, ktoré do oného momentu úspešne zamlčiaval.

Ako Grass vysvetľuje v jednom z nespočetného množstva rozhovorov, nešlo o ideologickú záležitosť. Jednoducho prišiel rozkaz a bolo treba nastúpiť. O neľudských zverstvách, ktoré mali tieto jednotky na svedomí, v tom čase, prirodzene, vôbec netušil. Samotná prítomnosť Grassovho mena v zozname bývalých „esesákov“ však už bola pre mnohých nestráviteľným sústom.

Skutočnosť, že sa názory čitateľov na spomínanú životnú kapitolu rozchádzajú, však nič nemení na fakte, že Grassove knihy patria ku kánonu nemeckej povojnovej literatúry, nazývanej aj literatúrou trosiek (Trümmerliteratur). Prostredníctvom neortodoxných výrazových prostriedkov sa nová vlna nemeckých (Skupina 47), ale aj rakúskych (Viedenský krúžok) spisovateľov snažila vzkriesiť jazyk, ktorý po niekoľkoročnej vláde národného socializmus zostal zdeformovaný.

Priblížiť sa pulzujúcej intenzite románových postáv, miestami až magickej obrazotvornosti a tichej obžalobe celého sveta sršiacej z kníh Güntera Grassa však dokázal iba málokto. Spomenúť možno azda iba Hodinu nemčiny Siegfrieda Lenza, ktorá však po rokoch (neprávom) upadla do zabudnutia.

Dovolím si však povedať, že najdôležitejšie dielo vychádza až po Grassovej smrti v roku 2015. V knihe s názvom O konečnosti (Vonne Endlichkait) zloženej z krátkych úvah a zamyslení Grass reflektuje nielen okolitý svet, moderné výdobytky posledných rokov, ale aj prejavy vlastnej staroby a neodvratne sa blížiacej smrti.


O konečnosti (Atlantis, 2017)Günter Grass
O konečnosti

Vydavateľ: Atlantis, 2017
Jazyk: česky
ISBN: 978-80-7108-368-9

(kniha zatiaľ nebola preložená do slovenčiny)


Fiktívne a štylizované postavy románov odrazu strieda postava samotného autora, ktorý otvorene rozpráva o postupnej strate zmyslov, väčšiny zubov a príprave vlastného pohrebu. Aj v tomto prípade Grass šupku po šupke odhaľuje vlastné vnútro, povahu naoko obyčajných vecí a necháva sa svojím čitateľom sprevádzať až na samotný pokraj možného. Ďalej sa už ísť nedá.

Ten, kto by čakal depresívne lamentovanie nad odchodom z tohto sveta, by však aj v tomto prípade vyšiel naprázdno.

Za všetky stačí spomenúť príhodu, keď si manželia Grassovci sami pre seba rozhodli zakúpiť kvalitné vyrezávané drevené truhly. Čakajúc na svoje využitie slúžili odložené v pivnici na sušenie rastlinných hľúz.

Avšak o niekoľko týždňov neskôr, zatiaľ čo manželia spoločne sledovali taliansku detektívku, ktosi obe truhly z pivnice ukradol. Už-už chceli manželia Grassovci vystaviť pohrebníctvu novú objednávku, keď sa nepoškodené truhly po pár dňoch v pivnici znova objavili. Jediné, čo chýbalo, boli usušené hľuzy.

Absurdita života vo vrcholnej forme.

Hoci si doposiaľ česko-slovenský čitateľ nemôže prečítať všetky autorove knihy, je potrebné vyzdvihnúť dlhoročnú a esteticky príťažlivú prácu brnianského vydavateľstva Atlantis, ktoré veľkú časť Grassovho diela ponúka v prvotriednom českom preklade.

Rýdzo slovenského prekladu sa zatiaľ dočkali iba dve Grassove knihy, a to Mačka a myš (Slovenský spisovateľ, 1966 a Petit Press, 2005) a Moja zelená lúka (Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2001). Spomínané knihy by však prípadný záujemca v aktuálnej ponuke kníhkupectiev hľadal márne – obe sú beznádejne vypredané a nájsť ich už možno iba v lepších antikvariátoch.

Aj z toho dôvodu treba vydavateľstvom Premedia ohlásený prvý slovenský preklad Plechového bubienku vítať s nadšením a aspoň touto cestou vyzvať k ďalším prekladom Grassových diel!