Spomienka na rannú poviedku slávneho spisovateľa a úspešneho samovraha Petra Pišťanka napísanú niekedy okolo roku pána 1984 a prednesenú v istý prelomový deň toho istého roku
I.
Sedel pri stole a čítal svoju najnovšiu poviedku. Už v tom čase bol veľký, tučný a taký červený v tvári ako pred porážkou, či infarktom. Vždy sa zdalo, že nedožije večera.
Čítal rytmicky, vášnivo, a na dôraz búchal veľkou päsťou do stola.
Nie je vylúčené, že jeho oponenti boli toho poobedia okrem mňa aj Jožo Urban, Kamil Zbruž a Márius K.., lebo toho času aj oni navštevovali tento literárny krúžok – úradne zastrešený Ludusom – lebo tak to kedysi muselo byť, keď ste sa už po prvých básňach nechceli stať disidentmi.
Jožo Urban v tom čase očakával svoju prvú zbierku básní. S dlhými rovnými vlasmi a s dramatickým výrazom tváre pôsobil trvalo akýmsi spoteným horúčkovitým dojmom. Spôsob svojej smrti – v tridsiatich štyroch, v plnej rýchlosti čelne pod kamión, mal vpísaný jasným písmom už vtedy. Na rozdiel od Pišťanka, o ktorom by každý prisahal, že ho serióznym spôsobom porazí najneskôr v štyridsiatke.
Zato Kamil Zbruž pôsobil ako práve vyjdené slnko nad oceánom. V jeho prípade bolo už od začiatku jasné, že on ani nemusí nič napísať, stačí, že je aristokrat a bohém s nadhľadom. Vždy skrátka bude veľkým básnikom, aj keby vydal len prázdne strany, čo raz dokonca aj naozaj urobil.
Márius zo všetkého najradšej prezentoval svoje povznesené názory na hlupákov malomeštiakov a vôbec všetkých, čo strašili vonku mimo našej osvietenej skupiny, a že ide o drvivú prevahu zhruba piatich miliárd ľudí, ho vôbec neznepokojovalo.
Nejasne sa mi marí, že už v tom čase objavil hlbokú súvislosť, dovtedy v slovenskej a hádam aj svetovej literatúre nezobrazenú, znepokojujúcu súvislosť medzi hlbokými problémami bytia a zápchou, či inými poruchami vylučovacími.
